Ak neexistuje turistická značka, ktorá by vás doviedla k prírodnej pozoruhodnosti, musí postačiť turistická mapa a pozorovanie krajiny. Po preskúmaní reliéfu sme určili za cieľ nášho výletu vrcholky ihličnanov podozrivo sklenuté do jemnej konkávy. Najprv sme išli popod viadukt, ktorý na svojich mohutných pylónoch nesie ako Herakles na pleciach hladký pás diaľnice. Bolo to úžasné dívať sa zospodu na diaľničný most. Starší syn, ktorý študuje na stavebnej fakulte, mi vysvetlil rôzne zaujímavé detaily konštrukcie mosta a až potom som si uvedomila veľkoleposť práce inžinierov. Ďalej sme kráčali cez lúky spásané stádami kráv. Viete si predstaviť... Tráva až na zopár nejedlých pichľavých burín vytrhaná až po samotnú zem, rozodratá od množstva kopýt, pokrytá najlepším prírodným hnojivom v rôznom štádiu metamorfózy.
Hm, zrazu sa zjavila pred nami malá prekážka. Potok. Nie síce veľmi široký, asi ako ležiaci dospelý chlap s aktovku za hlavou, ale skúste ho preskočiť! Nedá sa, pretože brehy sú klzké a šikmé. Jediné riešenie je nájsť spadnutý kmeň a prejsť po ňom. Netrvalo dlho a našli sme jeden - veľmi pohodlnú preliezačku a mohli sme pokračovať ďalej. Lúky voňali príjemnou hubovou vôňou a masliaky vystrkovali svoje hlavy, bezostyšne sa pred nami predvádzajúc. Vedeli, že ich nemôžeme zobrať. (pozn.: vždy som tvrdila, že huby majú prirodzenú inteligenciu)
Potom do kopca, krížom cez lúky a zanedlho sme sa napojili na štrkovú poľnú cestu, ktorou sa išlo už oveľa pohodlnejšie. Zrazu brat zavetril a povedal: „ Teraz doprava!“. Bingo! Onedlho sme sa príkrym zrázom kĺzavo-zúfalým pohybom (kto ako vedel a akú mal kondíciu) dostali až na hlboké dno rokliny - k potoku.
Ticho. Kvapkajúca voda zo stromov. Od vysokej vlhkosti všetky rastliny a kríky mokré a svieže. Z machu spod lístia vábia podozrievavo vyzerajúce huby na vysokých tenkých hlúboch, svetlozelené, fialkové, naružovelé. Strácali sme sa jeden druhému v zelenej spleti tráv, kríkov a lopúchov.
Stále sme postupovali po klzkom chodníčku proti prúdu potoka. Vošli sme do tiesňavy. Zošerilo sa. Skalná stena vľavo, skalná stena vpravo. Nebo sa stratilo až na úzky pásik belasej stuhy nad hlavami. Zrazu sme boli v inom svete.
Dá sa ísť len po kameňoch. Dobrodružstvo sa môže začať,
alebo: kto sa pokĺzne, je mokrý!
Nebola to dlhá cesta, ale aby sme suchou nohou prešli po vode, to trvalo
poriadne dlho. Časom sme nadobúdali rôzne zručnosti, začínali sme
správne odhadovať, ktorý kameň udrží človeka, ktorý sa nepretočí, ktorý
je vratký. Posledným prekvapením bolo jazierko, vytvorené pri rozostúpení
skál do širšej rokliny, ktoré naberalo vodu z malého vodopádu.
Jediným riešením bolo prejsť po klzkých mokrých skalách pri pravej skalnej
stene. Ľudský um a hrubá fyzická sila zvíťazili aj nad touto prekážkou!
Mužská časť výpravy ponosila skaly, ktoré sme upravili do celkom pohodlného
stupu priamo pod vodopádom, ktorý pri správnom uchytení v skalnej
pukline pomohol udržať rovnováhu.
Po prejdení najťažšieho miesta boli už ostatné vodné prekážky len príjemným
spestrením našej cesty.
Adrenalín a iné neurotransmitéry vykonali svoju prácu a my, spokojní
a suchí, sme sa vracali domov.
autor fotografií: Matúš Moravčík